"Cameras do not make films. Filmmakers make films."
Tvorba Maye Deren (1917-1961) dokazuje, že poézia nevzniká len na papieri, ale aj pred kamerami. Jej filmové diela, v ktorých sa stretávajú motívy surrealizmu a feminizmu, zapĺňajú prázdne miesta nielen na mape povojnového filmu. Deren bola, rovnako ako jej známejší kolegovia Ejzenštejn či Godard, režisérka a filmová teoretička (a popri tom aj tanečnica, choreografka, spisovateľka a strihačka). Dnes je táto rodáčka z Ukrajiny vnímaná predovšetkým ako matka amerického avantgardného filmu, ktorá vždy rada zdôrazňovala svoje výhrady voči komerčnej a uhladenej hollywoodskej produkcii. Veď ako raz vyhlásila - "I make my pictures for what Hollywood spends on lipstick". Svoje filmy preto sama financovala a distribuovala, kvôli čomu často bojovala s nedostatkom peňazí pre svoju tvorbu a živobytie. Napriek tomu sa jej podarilo založiť Creative Film Foundation, teda prvú nadáciu na podporu nezávislého filmu.
Filmy Deren sú ukážkou hypnotickosti, zmyslových halucinácií, snových vízií, práce s rytmom a tancom a sociálnej kritiky (Deren sa kedysi angažovala v trockistickej mládežníckej organizácii). Je pre ne charakteristická práca s očami a perspektívou, ktorá pôsobí podobne ako veľavravné ticho u Virginie Woolf.
Film Meshes of the Afternoon (1943) s ironickým dodatkom "made in Hollywood", ktorý natočila spolu so svojim vtedajším manželom Alexandrom Hammidom, je prototypom no-budget-filmu (a možno aj predobrazom Lynchovej fantazmagórie). Vzhľadom na to, že Deren a Hammid boli obaja imigranti, sa dá taktiež vnímať ako zobrazenie odcudzenia a nepokoja dvoch ľudí v cudzom svete. Z ich spolupráce vznikla nezabudnuteľná séria metaforických a metafyzických autoportrétov, ktoré sú poznačené freudovskými motívmi (možno na to mala vplyv profesia otca Derenovej, ktorý bol psychiatrom). Navyše, už v tomto filme sa začína črtať práca Deren so sebou ako so subjektom svojich rozprávaní. Je však pozoruhodné, že ženský subjekt a zároveň vlastné ja nezobrazuje staticky, skôr naopak - prechádzajú procesom opakujúcich sa metamorfóz.
V At Land sa zas veľmi zaujímavo pohráva s problémom identity a striedaním perspektívy, času a úrovní reality. Ako bonus v ňom ponúka šachovú scénu na pláži už v r. 1944, ktorou sa možno nechal inšpirovať aj Bergman vo svojej Siedmej pečati. Na Witch's cradle zas spolupracovala s Marcelom Duchampom, no projekt nebol nikdy ukončený. Istý prelom v jej tvorbe prišiel po tom, čo získala Guggenheimovo štipendium. Ovplyvnená pobytom na Haiti a technikami woodoo natočila v rokoch 1947-1951 dokumentárny film s názvom Divine Horsemen: The Living Gods of Haiti. Dokonca publikovala aj vlastné literárne dielo o mytológii voodoo.
Oproti svojim kolegom je však Maya Deren skôr obskúrnou postavou známou predovšetkým z prednášok o experimentálnom a feministickom filme. A aj keď jej režisérska zbierka nie je príliš rozsiahla, vrhá nové svetlo na bežné predstavy o originalite súčasných režisérskych ikon.
Filmy Deren sú ukážkou hypnotickosti, zmyslových halucinácií, snových vízií, práce s rytmom a tancom a sociálnej kritiky (Deren sa kedysi angažovala v trockistickej mládežníckej organizácii). Je pre ne charakteristická práca s očami a perspektívou, ktorá pôsobí podobne ako veľavravné ticho u Virginie Woolf. Film Meshes of the Afternoon (1943) s ironickým dodatkom "made in Hollywood", ktorý natočila spolu so svojim vtedajším manželom Alexandrom Hammidom, je prototypom no-budget-filmu (a možno aj predobrazom Lynchovej fantazmagórie). Vzhľadom na to, že Deren a Hammid boli obaja imigranti, sa dá taktiež vnímať ako zobrazenie odcudzenia a nepokoja dvoch ľudí v cudzom svete. Z ich spolupráce vznikla nezabudnuteľná séria metaforických a metafyzických autoportrétov, ktoré sú poznačené freudovskými motívmi (možno na to mala vplyv profesia otca Derenovej, ktorý bol psychiatrom). Navyše, už v tomto filme sa začína črtať práca Deren so sebou ako so subjektom svojich rozprávaní. Je však pozoruhodné, že ženský subjekt a zároveň vlastné ja nezobrazuje staticky, skôr naopak - prechádzajú procesom opakujúcich sa metamorfóz.
 |
| Meshes of the Afternoon |
V At Land sa zas veľmi zaujímavo pohráva s problémom identity a striedaním perspektívy, času a úrovní reality. Ako bonus v ňom ponúka šachovú scénu na pláži už v r. 1944, ktorou sa možno nechal inšpirovať aj Bergman vo svojej Siedmej pečati. Na Witch's cradle zas spolupracovala s Marcelom Duchampom, no projekt nebol nikdy ukončený. Istý prelom v jej tvorbe prišiel po tom, čo získala Guggenheimovo štipendium. Ovplyvnená pobytom na Haiti a technikami woodoo natočila v rokoch 1947-1951 dokumentárny film s názvom Divine Horsemen: The Living Gods of Haiti. Dokonca publikovala aj vlastné literárne dielo o mytológii voodoo.
Oproti svojim kolegom je však Maya Deren skôr obskúrnou postavou známou predovšetkým z prednášok o experimentálnom a feministickom filme. A aj keď jej režisérska zbierka nie je príliš rozsiahla, vrhá nové svetlo na bežné predstavy o originalite súčasných režisérskych ikon.Maya Deren zomrela vo veku 44 rokov po krvácaní do mozgu na následky podvýživy a dlhodobého užívania amfetamínov a práškov na spanie.
K dispozícii je aj video Barbary Hammer, ktorú Deren inšpirovala k priekopníckej práci v oblasti lesbického filmu. Hammer natočila o Deren aj dokument Maya Deren’s Sink.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára